Žijeme v zvláštnej dobe. Na jednej strane sa hovorí o ľudských právach a tolerancii, na druhej strane štát prenasleduje slušných ľudí za ich presvedčenie, názory a postoje, ktoré nevyhovujú všeobecne vnucovaným normám.
Ústava Slovenskej republiky zaručuje každému bez rozdielu právo na jeho presvedčenie, politické názory, vierovyznanie, zaručuje slobodu myslenia, svedomia, náboženského vyznania, zaručuje slobodu prejavu a právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom, alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať informácie… A predsa stále častejšie sú slušní ľudia prenasledovaní za svoje názory, presvedčenie, sú zastrašovaní, šikanovaní, vyhadzovaní zo zamestnania a ohrozovaní na existencii.
Jedným z konkrétnych prípadov, ale vôbec nie ojedinelým, je prípad schopného a statočného mladého historika Martina Lacka, donedávna pracujúceho v Ústave pamäti národa. Martin Lacko mal odvahu hovoriť a písať pravdu o slovenských dejinách, na rozdiel od tzv. historikov, ktorí odpisovali dejiny tak, ako im diktovala Praha a predbiehali sa v dehonestácii a očierňovaní Slovenska a Slovákov a na tom sa priživovali a stavali svoju pochybnú kariéru. Dokonca sa „opovážil“ sympatizovať a pozitívne sa vyjadriť o ĽS Naše Slovensko.