Ako som sa stal Kotlebovým sympatizantom

IMG_20150808_152659-–-kópiaPrinášame vám list od sympatizanta ĽS Naše Slovensko:

Ešte nedávno som sa pri vyslovení mena Marian Kotleba v jeho rôznych obmenách iba „zhovievavo“ pousmial. Veď každý má právo v tejto našej demokratickej spoločnosti vybrať si osobu či stranu, ktorá mu vyhovuje. No a o Kotlebovi nebolo a nie je počuť čokoľvek dobrého. Veď to snáď ani nie je človek…


Až prišlo obdobie leta 2015. Cez hranicu Európskej Únie sa valili tisíce ľudí bez akýchkoľvek dokladov, pravidiel či iných logických obmedzení. Pre normálne uvažujúceho človeka to bolo niečo nepredstaviteľné, neslýchané a nenormálne. Niekde sa stala chyba, niekto si nesplnil svoje povinnosti, zlyhala ochrana hraníc … Toto bola a je normálna reakcia normálneho občana. Nuž ale z úst vysoko postavených politikov najmä tam na západe, ako aj rôznych nadšených vítačov sa dozvedám, že je to všetko v najlepšom poriadku, valiaca sa masa je vlastne našou záchranou, sú to ľudia študovaní, ktorí budú robiť na naše dôchodky – teda dôchodky tých západniarov – aby sme si rozumeli. No a tí, čo to vidia ináč, teda ako hrozbu a obávajú sa o bezpečnosť, toto sú vlastne tí, ktorí vôbec nič nepochopili. Ba čo horšie – sú to xenofóbovia a xenofóbky, rasisti a rasistky, jedným slovom – fašisti!

Nuž teda, takto som bol ja, bežný občan svojej slovenskej domoviny v jednu chvíľu zaradený do určitej skupiny zlých ľudí. A to bez toho, že by som zmenil svoje názory, svoje zvyklosti, svoje správanie – skrátka môj život pokračoval tak, ako predtým. No ale predtým ma nezaraďovali k fašistom. Čo sa teda stalo? Čo som vykonal zlého? To, že som nesúhlasil s otvorením hraníc neznámym cudzincom bez dokladov, ktorých cez tieto otvorené hranice prúdilo denne až 10 000? Svoj názor som nevyjadril nijako verejne, ale tí ľudia, ktorí tak urobili aj v mojom mene boli takto onálepkovaní. No a ja s nimi. A už som tam. Xenofób, rasista, fašista. Bez súdu, bez možnosti obrany, vysvetlenia, celkom demokraticky: kto nejde s nami – ide proti nám.

Xenofóbiou – teda strachom z cudzieho, či cudzincov netrpím. To by som asi nevytiahol päty z dediny. Pritom relatívne dobre ovládam dva svetové jazyky a za prácou cestujem až do krajiny Galského kohúta. V tejto krajine som bez problémov spolupracoval s mnohými občanmi mimoeurópskeho – to znamená xenos = cudzieho – pôvodu, ba možno i rasy. A žiadnu fóbiu som pri tom nestretol. Teda ani xenofób, ani rasista na mne akosi nesedia. No a čo sa týka fašizmu, tak túto taliansku odrodu naozaj nepestujem.

Pochybnosti a obavy o bezpečnosť mi tiež zakázali. Veď sú to všetko mierumilovní vzdelanci a hrnú sa sem k nám do roboty. Nuž ale na to, aby som veril že vriacou vodou sa dá obariť – to naozaj nepotrebujem do nej ponoriť hlavu. Na podobnom základe tiež dokážem predpokladať i to, že veľká skupina neznámych a nepreverených cudzincov z oblastí vojnových konfliktov obsahuje istú časť radikálnych bojovníkov schopných ničiť ľudské životy nás, ktorí nie sme pripravení bojovať. Práve naopak, my sa nesmieme ani len brániť! Na toto tiež nepotrebujem osobnú skúsenosť. Nepotrebujem vidieť, ako tu pod čiernou zástavou „pracuje“ komando smrti alebo ako sa tu špacírujú cudzokrajní vzdelanci oháknutí „vestami podľa najnovšej parížskej módy“, vyčačkaní výbušninami.

Apropo Paríž. Keď v januári 2015 postrieľali redaktorov toho, mierne povedané, provokačného týždenníka, nachádzal som sa pracovne neďaleko Marseille. Pamätám si na to celkom dobre. Všetci boli Šarli, politici zvolávali k jednote občanov, k mieru a zapaľovaniu sviečok. Nuž, postaviť sa proti kalašnikovom so sviečkou v ruke – to chce odvahu, alebo psychickú poruchu. Sľubovali tiež, že už nikdy viac, zabezpečíme, zariadime, ochránime … Potom v lete istý francúzsky občan, žiadny cudzinec, tak celkom európsky odrezal hlavu svojmu zamestnávateľovi a napichol ju na plot. A zase rovnaká politická pesnička: netreba hádzať všetkých do jedného vreca, psychicky labilný,…

Nasledoval piatok 13. november. Nachádzal som sa asi 400 km od Paríža a o kultúrnom „obohacovaní“ som sa dozvedel v správach až v sobotu na obed po šichte. Najviac ma prekvapilo zbabelé zdrhnutie prezidenta z ohrozeného štadióna plného ľudí, aj keď to domáci ospravedlňovali nutnosťou osobného vedenia policajných operácií – trt makový. Pesničku
politikov už poznáte: zvolávali k jednote občanov, k mieru a zapaľovaniu sviečok, a že nás nezlomia. A najmä: netreba hádzať všetkých do jedného vreca. Skrátka stále rovnaké jalové reči, kde sa veľa narozpráva, ale nič sa nepovie. Ba nie celkom. Jedna jediná pani, tiež jej tam niektorí nevedia prísť na meno – ako Kotlebovi – povedala celkom jasné slová: „Ak bude výnimočný stav slúžiť na nastolenie poriadku v štvrtiach, v ktorých vládne bezprávie, na uzavretie nepovolených mešít, vyhostenie radikálnych moslimských duchovných a všetkých, ktorí sa protizákonne zdržujú v našej krajine, potom má tento výnimočný stav význam. V opačnom prípade je zbytočný. Táto jediná povedala to podstatné. Avšak presne to podstatné nikto nechce urobiť, lebo by ho ihneď označili: xenofób, rasista, fašista. Nepomohlo ani 130 zastrelených, vítači ako keby boli hluchí a slepí a stále opakujú svoju básničku: xenofób, rasista, fašista.

Povedal som si teda, že keď xenofób, rasista, fašista tak teda xenofób, rasista, fašista! Pozriem sa ja, o čo vlastne ide, pozháňam informácie, pozriem nejaké videá. Nechcel som chodiť ďaleko, do cudzích krajov, veď teda keď tu máme toho nášho predstaviteľa Mariana Kotlebu, ktorého ešte aj to Vrece zemiakov… no veď poznáte tú rozprávku, ako išlo Vrece zemiakov do Bruselu… Tak som si našiel na internete zopár článkov aj rozhovorov. Akosi mi to však nepasuje. Čakal som niečo ostré, silné slová, bojové myšlienky. Nuž ale zatiaľ sa mi podarilo objaviť pokojne sa vyjadrujúceho človeka, áno – naozaj je to človek – ktorý keď niečo povie, tak to má hlavu aj pätu ba dokonca je to celkom logické. To je na našej politickej scéne jav dosť ojedinelý. Banskobystrický župan sa snaží riešiť problémy svojho kraja v rámci jeho možností. No a jeho opozičníci mu so slabo skrývanou radosťou či zlomyseľnosťou kazia čo len môžu. Ešte jedno som si u Mariana Kotlebu všimol: nazýva osoby a veci ich skutočnými menami. Napríklad, keď si ja v dennej tlači prečítam, že skupina mladíkov, ktorých ovplyvnilo nevyhovujúce prostredie, zbila invalidného dôchodcu, ktorý zraneniam podľahol, tak on ich nazve ich skutočným menom: cigánski extrémisti.

Skrátka, po vypočutí si a vzhliadnutí jeho rozhovorov som akosi neobjavil akéhokoľvek extrémistu, neviem, možno sa niekto nájde taký, ktorý by mi s týmto pomohol a podal mi dôkaz, veď viete: xenofób, rasista, fašista. Alebo že by to bolo tak nejako podobne ako so mnou aj v jeho prípade – jedného dňa sa od zasväteného okolia dozvedel, že je xenofób, rasista, fašista. Bez toho, že by sa akokoľvek zmenilo jeho správanie. Nuž, v dnešnej dobe naozaj stačí zachovať si zdravý rozum a nazvať veci ich skutočnými menami: čierne – čiernym, nájazdníka – nájazdníkom, parazita – parazitom, cigáňa – cigáňom, nebezpečenstvo – nebezpečenstvom,… a už ste tam.

Vážený pán Marian Kotleba, keďže Vaše názory sa v mnohom zhodujú aj s mojimi názormi, stal sa zo mňa sympatizant vašej strany. Držím Vám a celej strane palce v postupe do parlamentu. Môj hlas je Váš hlas.

Števo, Nitra
20. februára 2016

Zdieľať článokTweet about this on Twitter0Share on Google+3Print this pageEmail this to someone