Toleruj, nevšímaj si, nakupuj a pracuj!

Tento komentár bol uverejnený v novembrovom č. 18 dvojtýždenníka Kultúra. Časopis sa venuje najmä otázkam myslenia, teológie, politiky, spoločenského vedomia, dejín, literatúry a umenia v kontexte kresťanskej morálky a je obľúbený najmä v intelektuálnej a akademickej komunite.


milan-uhrikS rozmachom moderného liberalizmu neustále silnejú hlasy volajúce nielen po odluke cirkví od štátu, ale aj po odluke kultúry od náboženstva a v konečnom dôsledku aj od morálky. Pokrokoví ľudia, ako  liberáli sami seba radi označujú, nadobudli presvedčenie, že hranice v akejkoľvek podobe sú prežitkom a preto ich treba všade zrušiť. Na konci liberálnej transformácie spoločnosti však nebude sloboda, ako sa nám to snažia nahovoriť. Vrcholným evolučným štádiom liberalizmu je totiž egoizmus. A to je štádium, v ktorom sa nachádza naša spoločnosť v súčasnosti. Ľudia túžia žiť v okamžitom blahobyte a mať všetko, na čo si spomenú. Len nemnohí si však dokážu uvedomiť, že cesta k skutočnému šťastiu nevedie cez naháňanie sa za leskom materiálnych snov. A preto s rastúcim vplyvom liberalizmu a jeho hodnôt zákonite rastie aj počet nešťastných ľudí. Rozbíjajú sa rodiny, trhajú sa priateľstvá a sused už ani nepozná suseda. Všetky moderné psychoporadne a motivačné semináre sa len pokúšajú nahradiť to, čo ešte nedávno ponúkalo náboženstvo a skutočná, ducha rozvíjajúca kultúra. Fakt, že naša spoločnosť je v morálnom a kultúrnom úpadku priznávajú oba tábory – liberálny, aj konzervatívny. Príčinu však vidí každý inde. Liberáli si myslia, že naša spoločnosť upadá preto, lebo sa pridŕža zastaraných hodnôt. Konzervatívne premýšľajúci ľudia vidia príčinu úpadku v tom, že spoločnosť postupne opúšťa staré ideály. Logicky správnejší je zrejme druhý záver, pretože ak v minulosti boli medziľudské vzťahy na srdečnejšej a priateľskejšej úrovni, než na akej sú dnes, tak návrat k týmto overeným hodnotám dáva nádej na opätovné zlepšenie medziľudských vzťahov aj do budúcnosti. Každé opustenie týchto tisícročných hodnôt znamenalo pre ľudstvo skazu a každý návrat k týmto hodnotám znamenal rozmach. História je najlepší rozhodca. Sociálne inžinierstvo založené na prehnanom liberalizme sa nielenže neosvedčilo doteraz, ale s veľkou pravdepodobnosťou sa neosvedčí ani v budúcnosti. Liečiť čoraz väčší morálny úpadok spoločnosti tým, že budeme do nej injektovať ešte viac „liberálneho pokroku“ nepovedie k tomu, aby boli ľudia v spoločnosti šťastnejší a spokojnejší. Keby mohli, už by boli. Ale nie sú. Osobné šťastie je totiž stav mysle a nevyváži ho ani materiálny blahobyt, ani liberálne „slobody“. Preto stojí za úvahu, či pokrok v liberálnom ponímaní je vôbec usilovania hodným cieľom.

Takáto situácia je, žiaľ, aj na Slovensku. Rozprávame o porozumení, chceme ho chrániť, ale sami ho častokrát nemáme. Ani v sebe, ani medzi sebou. O tradičné formy kultúry nie je záujem. Kostoly zívajú prázdnotou a ľudia majú pocit, že Boha už nepotrebujú. Väčšina Európanov sa síce považuje za kresťanov, ale len kultúrne. Ich občianskym „náboženstvom“ je však liberalizmus. Mnohí majú doma aj niekoľko televízorov, hoci ich rodinné vzťahy sú v troskách. Síce nadávajú na primitívnosť modernej televíznej kultúry, ale na druhej strane ju sami vyhľadávajú. Vraj za to môžu vysielacie stanice, ktoré im nič lepšie na výber neponúkajú. Vysielacie spoločnosti sa zase obhajujú tým, že ponúkajú len to, po čom je dopyt. Jeden obviňuje druhého. Čo však bolo skôr? Sliepka alebo vajce?

 

1a37205e57b187c2aae64e8b4afc046e471a2158Potrebujeme na Slovensku ešte vôbec dôstojnú kultúru a náboženstvo? Alebo nám postačia hodnoty plného brucha? Odlúčime duchovno od štátu a začneme štát riadiť len ako firmu? Skutočne sa chceme zredukovať len na uniformnú masu konzumentov a zamestnancov bez akejkoľvek duchovnej identity? Toleruj, nevšímaj si, nakupuj a pracuj! Presne takto bude znieť motto budúcnosti, pokiaľ sa sami nerozhodneme inak. Kde však začať? Zaviesť cenzúru na televízne vysielanie, začať nútiť ľudí čítať vážnu literatúru a chodiť do kostola? Sami isto uznáte, že to by bolo v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Našou jedinou nádejou je pokúsiť sa zaviesť niečo, čo bude pre ľudí tvoriacich spoločnosť atraktívnejšie ako súčasná pseudokultúra. Na začiatok úplne postačí, ak na piedestál hodnôt opäť postavíme morálne odkazy, ktoré nám (nie náhodou) zvestuje aj kresťanstvo. Ak nebudeme za nasledovania hodné vzory stavať ľudí, ktorí stelesňujú úpadkovú krivku života, ale osobnosti, ku ktorým budeme môcť pozerať s prirodzeným a úprimným rešpektom. Kde však takéto osobnosti vziať? Nemá zmysel snažiť sa ich „vytvoriť“ poučovaním druhých. Každý už iste počul vo svojom živote toľko poučení, že dospel k záveru, že je to zbytočné. Jediné, čo má význam, je aby sa každý z nás snažil byť takýmto nasledovania hodným človekom. Možno je to vzdialený ideál, ale musíme sa snažiť, hoci aj o nemožné. Aby to možné, čo nakoniec dosiahneme, bolo čo najlepšie. Musíme premýšľať a pracovať tak, aby sme sa nemuseli hanbiť – sami pred sebou, ani pred Bohom. Ak takto bude uvažovať dostatočný počet ľudí, tak sa svet jednoducho musí stať lepším miestom. Navyše, to dielo, ktoré dá zmysel nášmu životu, dá v končenom okamihu zmysel aj našej smrti. Veď nie nadarmo sa v biblickej knihe Kazateľ píše, že pre človeka niet väčšej radosti, ako radovať sa zo svojich diel. Lebo to je jeho podiel.

Ing. Milan Uhrík, PhD.
podpredseda ĽS Naše Slovensko

Zdieľať článokShare on Facebook0Tweet about this on Twitter0Share on Google+1Print this pageEmail this to someone