Sú cigánski osadníci „odkázaní kradnúť sliepky a zemiaky“?

V jednom zo svojich vyjadrení podpredsedníčka Progresívneho Slovenska (PS) Irena Biháriová v obhajobe a ospravedlňovaní aktivít svojich cigánskych spoluobčanov, žijúcich prevažne v zaostalých osadách zašla tak ďaleko, že ich vykresľuje ako v podstate bezmocných ľudí, ktorí, aj napriek plnohodnotnému sociálnemu zabezpečeniu a poberaniu finančných a materiálnych prostriedkov poskytovaných v rámci realizácie politiky „pozitívnej diskriminácie“, sú nútení živiť sa aj drobnými krádežami. V súvislosti s tým si kladie otázku, „prečo sú u nás enklávy, v ktorých sa žije horšie než v Subsaharskej Afrike“, a „prečo ľudia v nich žijúci (má na mysli hlavne cigánskych osadníkov – Š.S) sú odkázaní kradnúť sliepky a zemiaky“.

Je možné súhlasiť s názorom, že hlavne obyvatelia cigánskych osád patria k tým najmenej socializovaným a slabo integrovaným cigánskym komunitám, a že aj napriek pomerne štedrej sociálnej pomoci zo strany štátu sa zaraďujú k najbiednejším vrstvám našej spoločnosti. Pravdou je, že mnohí z nich žijú na hranici chudoby, ale to platí aj pre veľkú časť zodpovedne sa správajúcich starobných dôchodcov, ktorí po zaplatení všetkých poplatkov a uhradení nevyhnutných výdavkov sú na tom finančne často horšie, než veľká časť cigánskych osadníkov. Ale, na rozdiel od obyvateľov týchto osád to pre nich nie je a ani nemôže byť dôvod, aby si k svojmu dôchodku začali prilepšovať páchaním drobnej kriminality.

Nikto nepochybuje o tom, že finančná, sociálna, vzdelanostná, zdravotná situácia drvivej väčšiny príslušníkov cigánskych komunít je zláalarmujúca. Kde hľadať príčiny tohto stavu, kto za to môže, že sa títo ľudia, aj napriek celé desaťročia poskytovanej nadštandardnej podpory zo strany štátnych a samosprávnych orgánov ocitli v takom postavení, v akom sa nachádzajú? Tých príčin je viacero, avšak na rozdiel od mnohopočetných ľudskoprávnych aktivistov, ochrancov a obhajcov cigánskeho obyvateľstva, I. Biháriovou počnúc a „cigánskym ombudsmanom“ Á. Ravaszom končiac si myslím, že tou hlavnou príčinou zlého postavenia väčšiny cigánskych komunít je nízka miera ústretovosti z ich strany, ich nezáujem a neochota využívať (nie zneužívať) ponúkanú pomoc v zmysle aktívneho a zodpovedného prístupu k zlepšeniu svojej situácie a svojho postavenia cestou racionálneho (zodpovedného) zhodnocovania tých finančných zdrojov a mnohopočetných materiálnych benefitov, ktoré v rámci politiky „pozitívnej diskriminácie“ smerovali a naďalej smerujú do prostredia cigánskych komunít. Inak povedané, tým hlavným a nevyhnutným predpokladom zlepšenia svojej situácie a postavenia je chápanie a realizácia tohto procesu ako procesu obojstranného, v ktorom nezastupiteľnú úlohu musia zohrávať aj samotní príslušníci cigánskeho obyvateľstva, čo však väčšina z nich odmieta akceptovať. Nie je možné len žiadať, požadovať, natŕčať ruky a čakať, kto nám čo dá. A v prípade, že nedostanú to, čo požadujú a na čo, podľa ich presvedčenia majú nespochybniteľné právo, tak sú diskriminovaní a ocitajú sa v postavení obetí intolerancie a nenávisti väčšinového obyvateľstva voči nim.

Je veľmi ľahké a v podstate aj pohodlnejšie prenášať vinu za našu domnelú diskrimináciu na tých druhých. Je to ukážka toho, aké ľahké je dôjsť k zjednodušeným a neobjektívnym záverom, aké ľahké je určiť vinníkov a zároveň preniesť vinu na plecia iných. Do určitej miery to potom ospravedlňuje náš neúspech, našu nezodpovednosť, naše zaostávanie, našu chudobu a náš pasívny prístup k riešeniu svojich problémov. V konečnom dôsledku to z nás robí nevinné obete rasizmu, obete proticigánskych nálad, obete diskriminácie a etnickej neznášanlivosti.

Žiaľ, takýto, zvlášť po roku 1989 ešte intenzívnejšie a masovejšie presadzovaný prístup k cigánskemu obyvateľstvu ako k obetiam, sa stal základom a určujúcim faktorom tvorby politiky štátnej pomoci tejto skupine ľudí. Od ich stotožnenia s obeťami je už len krok k hľadaniu vinníka, resp. vinníkov, ktorými sú, ako pravidlo občianske zložky spoločnosti, štát, právny systém, vedenia obecnýchmestských samospráv, zamestnávatelia a pod. Uznať a stotožniť sa s kolektívnou vinou (ako to dnes robia mnohé ľudskoprávne organizácie, mimovládky a sociálni rojkovia typu I. Biháriovej), za zlú sociálnu, ekonomickú, vzdelanostnú a kultúrnu situáciu veľkej časti cigánskeho obyvateľstva, znamená preberať na seba podstatnú mieru zodpovednosti za tento stav, čo následne legitimizuje ich požiadavky na ústretové správanie sa voči nim a na získanie „odškodnenia“ vo forme poskytovania nadštandardných práv a nezaslúženej sociálnej pomoci.

Vychádzajúc z vyjadrení predstaviteľov Progresívneho Slovenska/Spolu, ako aj z obsahu ich volebného programu pod názvom Bod zlomu hrozí reálne nebezpečenstvo, že títo ľudia, spolu so svojimi politickými spojencami, v prípade ich víťazstva v nadchádzajúcich voľbách do NR SR a následnom získaní parlamentnej väčšiny budú ochotní prijať také legislatívne kroky, ktoré ešte viac rozšíria štátnu sociálnu pomoc pre neustále rastúci počet obyvateľov cigánskych osád a usadlostí. Vychádzajúc z ich naivného, zidealizovaného a neobjektívneho pohľadu na stav a aktivity cigánskych komunít, nie je možné vylúčiť ani to, že ich snaha pomôcť týmto obyvateľom môže vyústiť do prijatia takej zákonnej normy, ktorá cigánskym asociálom zabezpečí trestnoprávnu imunitu vzťahujúcu sa na páchanie drobnej kriminálnej činnosti. Bolo by predsa neľudské a bezcitné trestať cigánskych osadníkov za krádeže, ktoré podľa vyjadrenia I. Biháriovej sú dôsledkom ich zlého finančného postavenia, v dôsledku čoho sú títo bezmocní ľudia núteníodkázaní kradnúť.

Na rozdiel od takýchto pomýlených názorov a nezodpovedného prístupu k riešeniu cigánskej kriminality, akú nám predkladá I. Biháriová a vo svojom volebnom programe aj koalícia Progresívne Slovensko/Spolu, ĽS Naše Slovensko z celého komplexu opatrení smerujúcich do oblasti zníženia protiprávneho konania časti cigánskeho obyvateľstva navrhuje dôsledne a nekompromisne postihovať každé porušenie zákona cestou realizácie politiky „nulovej tolerancie“, a to bez ohľadu na to, či ide o drobnú, priestupkovú alebo násilnú trestnú činnosť. Ak budeme tolerovať páchanie menej závažných previnení, ktoré zvykneme označovať ako „drobná“, resp. „otravujúca kriminalita“ (krádeže, obťažovanie, vyhrážanie, znečisťovanie životného prostredia a pod.), pre ktorú má I. Biháriová pochopenie, a ktorú táto predstaviteľka Progresívneho Slovenska považuje za ospravedlniteľnú „nutnosť“ a spôsob prežitia veľkej časti cigánskeho obyvateľstva, nevyhnutne to u páchateľov trestnej činnosti povedie k presvedčeniu o ich trestnoprávnej nepostihnuteľnosti, čo v právnom štáte je neprípustnéneakceptovateľné. Nikto v tejto spoločnosti si nesmie namýšľať a správať sa tak, akoby pre neho zákony neplatili, resp. akoby sa na neho vzťahovala priestupková a trestnoprávna imunita. V prípade, že v tejto oblasti pripustíme výnimky pre určité skupiny obyvateľstva, bude to znamenať porušenie jedného zo základných princípov právneho štátu – rovnosti všetkých subjektov pred zákonom. A to je niečo, proti čomu ĽS Naše Slovensko bude vždy a za každých okolností nekompromisne vystupovať.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
ĽS Naše Slovensko, Košice