Politika „pozitívnej diskriminácie“ vo vzťahu k Cigánom a jej dopady na stav a budúcnosť našej spoločnosti.

cigani„Sociálnu politiku postavíme na princípe zásluhovosti a odstránime zvýhodňovanie nielen cigánskych príživníkov pred slušnými ľuďmi“ (z Programu – Desatora ĽS Naše Slovensko).

 Jedným z množstva prostriedkov a spôsobov realizácie koncepcie štátneho paternalizmu a politicky motivovanej štátnej sociálnej pomoci vybraným skupinám obyvateľstva je tzv. „pozitívna diskriminácia“, pod ktorou chápeme určitý typ sociálnej politiky, resp. celý systém rozhodnutí a opatrení finančného, materiálneho, politického, legislatívneho, sociálneho, kultúrneho, výchovného a administratívneho zamerania, výsledky ktorej nenaplnili tie očakávania, ktoré do realizácie tohto druhu inštitucionalizovanej korupcie vkladali jej tvorcovia.


Snáď aj preto, že už od svojho vzniku bol uvedený typ selektívnej sociálnej pomoci chápaný a realizovaný skôr ako uplácanie niektorých skupín obyvateľstva s cieľom zabezpečiť si ich podporu, vďaku a nekonfliktné správanie, pričom takáto forma pomoci slúžila neraz aj ako alibi a zásterka, maskujúca skutočné príčiny nelichotivého a ľudsky nedôstojného postavenia príjemcov tejto pomoci v štruktúrach danej spoločnosti. Aj preto je politika „pozitívnej diskriminácie“ v súčasnosti v mnohých vyspelých krajinách (žiaľ, neplatí to pre Slovensko) s pre ne typickou výraznou mierou rozvoja sociálneho štátu podstatne redukovaná a obmedzovaná s tým, že sa začína klásť dôraz na adresne cielenú sociálnu pomoc jednotlivcom, resp. hľadajú a podporujú sa nové spôsoby a mechanizmy znižujúce závislosť ľudí na štátnej sociálnej pomoci a sociálnych dávkach cestou ich resocializácie. Je preto potrebné, povedané slovami teoretika M. Večeřu „vrátiť sa k individuálnosti dávok miesto plošnej nárokovateľnosti, voliť formu, v ktorej by beneficient preukazoval sociálnu potrebnosť. Je to určitá analógia reziduálnej sociálnej politiky, rozlišujúca medzi „zaslúženým“ (cenným) chudobným a „nezaslúženým“ chudobným v závislosti na postoji k práci ako základnému zdroju existenčného zaistenia“.

Pozitívnou diskrimináciu sa nič nemení
V prostredí terajšej Slovenskej republiky mala a má takáto politika, vzťahujúca sa v prevažnej miere na cigánske etnikum svoje miesto v systéme štátnej sociálnej politiky. A podobne, ako aj v iných krajinách, aj u nás neviedla a nevedie k pozitívnym a želateľným výsledkom. Ukazuje sa ako nepružný a neefektívny spôsob riešenia sociálnej problematiky, pretože použité množstvo materiálnych, finančných a iných zdrojov neprinieslo požadovaný efekt a neviedlo k integrácii takýchto skupín do spoločnosti. Opak je pravdou. Obrovské sumy (miliardy korún, resp. stámilióny eur) vynaložené na riešenie cigánskej problematiky nezodpovedajú očakávaným dopadom a zamýšľaným cieľom, dôkazom čoho je zhoršujúci sa stav väčšiny cigánskej populácie vo všetkých oblastiach ich životnej reality. Ukazuje sa, že poskytovanie sociálnych dávok a ďalších výhod v procese realizácie politiky „pozitívnej diskriminácie“ je ten najhorší a najmenej efektívny spôsob investovania a prerozdeľovania verejných zdrojov, pretože mnohopočetné sociálne vymoženosti, poskytované v rámci realizácie tohto typu sociálnej pomoci sociálne slabým a odkázaným betónujú ich pasívny život v podpore a chudobe. A to aj z toho dôvodu, že v našich podmienkach dlhé desaťročia praktizovaná politika „pozitívnej diskriminácie“ sa chápala a realizovala pomerne úzko a jednostranne, len ako spôsob poskytovania sociálne slabým a neprispôsobivým skupinám obyvateľstva mimoriadnych a nadštandardných, prevažne materiálnych a finančných výhod, služieb a kompenzácií s cieľom ich dočasného zvýhodnenia a následného bezproblémového začlenenia do všetkých oblastí spoločenského života.

Totálna rezignácia
Navyše realizácia politiky „pozitívnej diskriminácie“, teda sociálneho zvýhodňovania jednej skupiny obyvateľov na úkor iných, porušuje a ignoruje jednu z hlavných podmienok fungujúceho právneho štátu, ktorou je rešpektovanie a realizácia princípu rovnosti všetkých subjektov pred zákonom. Ako taká, je „pozitívna diskriminácia“ odrazom a zároveň iniciátorom negatívnych tendencií, javov a procesov v spoločenskom vývoji, takže hovoriť o niektorom z jej prejavov ako o niečom pozitívnom je nepochopením jej skutočnej podstaty, resp. je vyjadrením sociálnej ľahostajnosti a prejavom sociálneho cynizmu.

Celé desaťročia realizovaná politika „pozitívnej diskriminácie“ vo vzťahu prevažne k cigánskym komunitám viedla k zhoršeniu ich situácie, vo väčšine z nich vypestovala pocity závislosti na štátnej pomoci, posilnila črty pasivity, ľahostajnosti a nezodpovednosti voči sebe, svojej rodine a svojmu okoliu a zbavila ich schopnosti sociálnej adaptability, a to do takej miery, že v súvislosti s poskytovaním tohto typu sociálnej pomoci môžeme oprávnene hovoriť o svojráznej „sociálnej droge“, účinok ktorej je porovnateľný s pôsobením klasických drog, resp. s inými formami závislosti, čo vedie k strate sebaúcty, silnejúcim pocitom rezignácie a občiansky nezodpovednému prístupu k sociálnej realite a potrebám občianskej spoločnosti. V dôsledku toho tieto skupiny obyvateľstva rezignovali na všetko. Je to jedna z najcharakternejších čŕt a znakov správania sa väčšiny cigánskych komunít v súčasnosti – totálna rezignácia, prejavujúca sa závislosťou na štátnej pomoci, sociálnou ľahostajnosťou, nezáujmom o vlastné záležitosti a o veci verejné ako aj rastúcou mierou nenávisti voči prosperujúcim občianskym zložkám obyvateľov Slovenska. A tak ako proti akejkoľvek závislosti nie je možné a efektívne bojovať neustálym zvyšovaním dávok drogy, tak nie je možné a efektívne potláčať a eliminovať účinky sociálnej drogy neustálym rozširovaním sociálnych služieb, poskytovaním nezaslúženej pomoci a zvyšovaním počtu jednotlivých druhov sociálnych dávok, príspevkov, úľav, podpôr atď., teda tak, ako sa to po celé desaťročia praktizuje v našich podmienkach.

Je to protiústavné!
V rámci realizácie politiky „pozitívnej diskriminácie“ prijímané opatrenia, zaručujúce zvýhodňovanie jedných na úkor iných len na základe príslušnosti k rase či etniku, ako sa to už dlhú dobu uskutočňuje vo vzťahu k cigánskemu obyvateľstvu, sú nespravodlivé a protiústavné. Ako také, sú príkladom nesystémového prístupu k riešeniu konkrétnych sociálnych problémov, čo znamená, že v konečnom dôsledku nie sú schopné ponúknuť účinné a racionálne riešenia, ktoré by viedli k dosahovaniu vytýčených cieľov a ktoré by zároveň vyhovovali všetkým zainteresovaným stranám. Navyše, „pozitívna diskriminácia“, okrem mnohých negatívnych dôsledkov vedie k disociabilite, t.j. k oslabovaniu sociálneho prispôsobovania jednotlivcov, ale aj celých skupín obyvateľstva, zásadným spôsobom potláča a oslabuje predpoklady k tomu, aby sa ľudia štandardným spôsobom začleňovali do spoločnosti a aby sa správali v súlade s existujúcimi a spoločnosťou akceptovanými normami.

Nesprávne chápaná a realizovaná štátna pomoc a sociálna solidarita prinášajú svoje ovocie v podobe rozširujúcich sa radov poberateľov sociálnych dávok a podpôr rôzneho druhu, t.j. nárastu počtu ľudí, závislých a odkázaných na finančnú a materiálnu pomoc, čo vedie na jednej strane k neúmernému odčerpávaniu finančných zdrojov z rozpočtu štátu a následnému ich nedostatku v iných oblastiach verejného života (školstvo, zdravotníctvo, životné prostredie, dôchodkový systém a pod.), na strane druhej k podpore špekulatívnych činností, dobrovoľnej nezamestnanosti a cieľavedomého zneužívania sociálneho systému. V konečnom dôsledku to vedie k vzniku nového životného štýlu, k novej kultúre prežitia a jednostrannej sociálnej participácii, presnejšie povedané, vedie to k vzniku a posilňovaniu tzv. kultúry závislosti na sociálnych dávkach. Jednotlivci, ale aj celé skupiny ľudí, praktizujúcich takýto spôsob života predstavujú disfunkčné elementy v sociálnych štruktúrach a ako také, nevytvárajú tak potrebný občiansky kapitál.

Uprednostňovanie jedných pred druhými, zvlášť, ak k tomu dochádza v oblasti poskytovania materiálnych a finančných prostriedkov a privilégií nevyhnutne narúša sociálnu stabilitu a homogenitu obyvateľstva a vedie, (ako sme toho svedkami v našej spoločnosti) k vzniku sociálneho odstupu občianskych zložiek populácie od zvýhodňovaných skupín obyvateľstva. Je nespochybniteľným faktom, že „pozitívna diskriminácia“ rozdeľuje spoločnosť, pretože priznávanie výhod a privilégií výlučne na základe farby pleti alebo etnického pôvodu, ako sa to deje v rámci politiky „pozitívnej diskriminácie“ prináša so sebou pocity krivdy, nenávisti, opovrhovania a nespravodlivosti u tých, ktorí to všetko financujú a na ktorých sa táto pomoc nevzťahuje, t.j. na tie občianske zložky obyvateľov Slovenska, ktoré vďaka svojmu zodpovednému a aktívnemu prístupu k práci, k rodine, k sociálnemu prostrediu a občianskym povinnostiam sa, na rozdiel od parazitujúcich skupín ocitajú mimo sféry politiky „pozitívnej diskriminácie“.

 PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
kandidát na poslanca NR SR
Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko

 

Zdieľať článokTweet about this on Twitter0Share on Google+0Print this pageEmail this to someone