Politicky motivované odsúdenie M. Mazureka je len ďalším dôkazom o fungovaní „zdeformovaného právneho štátu“ na Slovensku

Je smutné, že už aj senát Najvyššieho súdu SR nerešpektuje Ústavu SR a ďalšie medzinárodné dokumenty, čím sa aktívne podieľa na likvidácii právneho štátu, pričom práve táto súdna inštitúcia, spolu s ďalšími súdnymi orgánmi, má byť zárukou ústavnosti, garantom zákonnosti a ochrancom právneho štátu. Nikto triezvo uvažujúci už dnes nemôže pochybovať o tom, že súdna moc, prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorým odsúdila poslanca NR SR za ĽS Naše Slovensko M. Mazureka za jeho vyjadrenia, sa dala politiky zneužiť a „vyrobila“ rozsudok na „politickú objednávku“. A to len preto, že M. Mazurek pravdivootvorene poukázal na zvyšujúcu sa mieru kriminality páchanej časťou cigánskej populácie, že sa kriticky vyjadril na adresu správania sa a praktizovaného životného štýlu mnohých obyvateľov cigánskych osád na východnom Slovensku, využívajúcich, resp. zneužívajúcich náš sociálny systém, čím jednoznačne poukázal na neopodstatnenosť a nezmyselnosť celé desaťročia realizovanej neefektívnej, ale finančne veľmi nákladnej politiky „pozitívnej diskriminácie“. Inak povedané, M. Mazurek vyslovil len to, čo väčšine občanom Slovenska je známe a s čím aj napriek postojom vládnej moci a mnohopočetným mimovládkam prevládajúca časť obyvateľov Slovenska aj súhlasí. M. Mazurek sa „previnil“ len tým, že nahlas a otvorene povedal pravdu, pričom na potvrdenie správnosti svojich tvrdení argumentoval objektívne overiteľnými skutočnosťami. Pravdu, ktorá mnohým nevyhovuje, pred ktorou si mnohí, odvolávajúc sa na jednostranne chápanú a umelo pretláčanú politickú korektnosť, zakrývajú oči a nechcú pripustiť dôležitosť a závažnosť problematiky spätej so správaním a aktivitami veľkej časti cigánskeho obyvateľstva. Pravdu, ktorú je potrebné umlčať, pričom najefektívnejším spôsobom ako to dosiahnuť je umlčanie nositeľov tejto pravdy. Vychádzajúc z historických skúseností vieme, že podobné zamlčovanie pravdy a umlčovanie jej nositeľov je z dlhodobého hľadiska neúčinné, pretože ak niekomu pravda nevyhovuje, neznamená to, že neexistuje, resp. že ju môžeme ignorovať alebo svojvoľne interpretovať a prekrúcať. Skôr-neskôr sa aj napriek silnému odporu presadí a zaujme zodpovedajúce miesto v komplexe nášho poznania a obsahovému zameraniu verejnej mienky.

Cieľom prijatého protiústavného rozhodnutia senátu Najvyššieho súdu SR bolo umlčať a kriminalizovať nielen M. Mazureka (aj keď som presvedčený, že umlčať sa ho nikomu nepodarí), ale zároveň umlčať a zastrašiť všetkých, či už skutočných alebo potenciálnych nositeľov odlišných a z pohľadu nositeľov moci v štáte, ako aj „demokraticky sa tváriacim“ predstaviteľom mimovládnych organizácii sorošovského typu nepriateľských a neprijateľných názorov. Čo je na celej veci zvlášť nebezpečné je fakt, že k naplneniu tohto zámeru sa veľmi úslužne prepožičali sudcovia senátu Najvyššieho súdu SR, teda predstavitelia súdnej moci. Na takéto nebezpečenstvo už dávnejšie poukázal S. H. Vajanský v svojej práci „Politický proces“, kde uvádza: „Beda ľuďom, beda verejnému životu, beda mravnosti občianskej, beda štátu a krajine, kde justícia prinútená je robiť politiku. Ničím nekazí sa tak verejná mravnosť, ako používaním sudcovskej moci na rozmnoženie moci politickej. Politika pomocou justície je zlá, záhubná, ktorá musí viesť k rozkladu“.

Prijatím odsudzujúceho rozsudku boli porušené ústavou garantované individuálne práva poslanca NR SR M. Mazureka, pretože Ústava SR v čl. 26, ods. 2 „občanom SR garantuje slobodu vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom“. Navyše, uvedená sloboda slova a vyjadrovania je garantovaná aj celým radom medzinárodnoprávnych dokumentov, ratifikovaním ktorých sa SR zaviazala k ich dodržiavaniu. Napr. vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, prijatej na pôde VZ OSN sa v časti politické a občianske práva (čl. 18 až 21) deklaruje právo na slobodu presvedčenia a prejavu. V ďalšom dokumente, v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach sa v čl. 19 garantuje „právo každého slobodne zastávať vlastné názory“, ako aj právo „slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, či už ústne, písomne alebo tlačou…“. Výbor OSN pre ľudské práva na svojom 102 zasadaní prijal záväzné rozhodnutie, platné aj pre SR pod názvom Konvencia OSN pre ľudské práva. V nej sa, okrem iného, uvádza: „Zákony, ktoré prenasledujú vyjadrovanie názorov vo vzťahu k historickým faktom sú nezlučiteľné s povinnosťami, ktoré ukladá Konvencia krajinám, ktoré ju podpísali ohľadne slobody slova a slobody prejavu. Kriminalizácia toho, že má človek vlastný názor (k čomu došlo vynesením odsudzujúceho rozsudku voči M. Mazurekovi) je nezlučiteľná s bodom 1. danej Konvencie, ktorý deklaruje, že prenasledovanie, zastrašovanie alebo stigmatizácia človeka, vrátane jeho uväznenia, držania vo väzbe, súdneho prejednávania alebo zbavenia slobody za vyslovené názory, ktoré môže zastávať, je porušením bodu 1, § 19 tejto Konvencie“. Právo slobodne vyjadrovať svoje názory deklaruje aj európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prijatý na pôde Rady Európy. Vychádzajúc zo znenia tohto, aj pre nás záväzného dokumentu, Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, v jednom zo svojich rozhodnutí, prijatých 24.2.1997 uviedol, že: „Právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo, či považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú nepríjemné, šokujúce, či znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu spoločenstva“.

Aj keby sa niektorým skupinám obyvateľstva, vrátane sudcom NS SR, nepáčili výroky M. Mazureka, resp. mali by k nim vážne výhrady, vychádzajúc zo znenia vyššie citovaných dokumentov, nemôže to byť dôvod na jeho prenasledovanie, trestné stíhanie a následné odsúdenie. Pričom právo slobodne vyjadrovať svoje názory (v prípade, že sa nejedná o priamu výzvu na potláčanie, resp. likvidáciu jednotlivcov a celých skupín, s čím sme sa vo vyjadreniach M. Mazureka nestretli) sa netýka len dotyčného poslanca NR SR, ale všetkých občanov Slovenska bez rozdielu, ktorým Ústava SR a Slovenkou republikou ratifikované medzinárodnoprávne dokumenty zaručujú dodržiavanie základných práv a slobôd, vrátane slobôd politických a občianskych. Nespochybniteľnosť a rešpektovanie týchto práv, ako aj rovnosť všetkých subjektov pred zákonom tvorí podstatu právneho štátu, ktorý, žiaľ, v našich podmienkach existuje len v jeho zdeformovanej podobe. V opačnom prípade, teda v prípade, ak by na Slovensku skutočne existovala vláda zákona a nezávislá justícia, nikdy by nemohlo dôjsť ani k pokusu o zrušenie ĽS Naše Slovensko a už vôbec nie k trestnému stíhaniu a následnému odsúdeniu poslanca NR SR M. Mazureka len preto, že na verejnosti prezentoval svoje názorysvoj pohľad na spôsob života a správanie sa neintegrovateľnej časti cigánskeho obyvateľstva.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
ĽS Naše Slovensko, Košice