K čomu je nám potrebná neefektívna a zbytočná funkcia splnomocnenca vlády pre Rómov?

Nie tak dávno na stránke ĽS Naše Slovensko bola zverejnená informácia o protispoločenskom správaní sa cigánskych asociálov, ktorí znepríjemňovali život obyvateľom mestskej časti v Nitre, okrem iného aj formou vyhrážok a fekálnym znečisťovaním vstupu na pozemok svojim susedom. Pretože polícia nebola schopná vyriešiť daný problém, občania sa obrátili o pomoc na ĽS Naše Slovensko, členovia ktorej v spolupráci s privolanou políciou si na asociálne sa správajúcich cigánoch vymohli písomný záväzok, že do konca júla 2018 vypracú protiprávne užívajúci pozemok a odsťahujú sa z obce.

Aj to je jeden z veľkého množstva prípadov, ktorý by mal Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity riešiť v prospech slušných občanov. Ale to by jeho terajší šéf A. Ravasz, tak ako jeho predchodcovia, musel byť skutočne objektívnym predstaviteľom tejto inštitúcie a nie „cigánskym ombudsmanom“, t.j. ochrancom práv cigánskeho etnika. Obyvatelia inkriminovanej obce sa na uvedeného splnomocnenca vlády neobrátili, pretože asi vedeli, ako by to dopadlo. Môžeme si byť istí, že tento „cigánsky ombudsman“ (ako už mnohokrát predtým) by sa určite postavil na stranu svojich chránencov, nie na stranu slušných občanov. Jeho zaujatý a neobjektívny prístup k riešeniu problémov spojených so správaním a aktivitami mnohých obyvateľov cigánskych osád a usadlostí potvrdzuje aj jeho vyjadrenie na zasadaní vládneho kabinetu, na ktorom skritizoval starostov a primátorov, na území ktorých sa nachádzajú početné cigánske komunity. Jeho výhrady voči predstaviteľom samospráv sa týkali zanedbávania povinností voči cigánskym obyvateľom, pre ktorých, podľa mienky A. Ravasza, sa v cigánskych osadách nebudujú v požadovanom množstve škôlky, školy a infraštruktúra (cesty, chodníky, pouličné osvetlenie, elektrika, kanalizácia, vodovod a pod.), v dôsledku čoho sa život v týchto lokalitách, v porovnaní s prostredím v obciach, a mestách, vyznačuje oveľa nižším počtom ponúkaných služieb a nižšou kvalitou života cigánskych osadníkov. V súvislosti s tým sa A. Ravasz vyslovil za zmenu kompetencií samosprávnych celkov, ktorá by zákonnou cestou prinútila orgány obecných a mestských samospráv zabezpečiť kvalitatívne rovnakú ponuku starostlivosti a služieb aj pre tzv. marginalizované komunity, teda aj pre obyvateľov cigánskych osád. Inak povedané, cigánsky ombudsman A. Ravasz požaduje zmenu legislatívy, ktorá by predstaviteľom obecných a mestských samospráv prikazovala realizovať požiadavky ich cigánskych spoluobčanov ohľadne výstavby infraštruktúry a zabezpečenia všetkých služieb, ktoré samosprávy ponúkajú svojim obyvateľom. Teda, ak cigánski osadníci predložia požiadavku vybudovania ciest a chodníkov v osade, vedenie obcí to musí splniť. Ak požiadajú o vybudovanie kanalizácie, obec to musí zariadiť, atď.

Je pravdou, že samotné prostredie drvivej väčšiny cigánskych osád a usadlostí, zdraviu škodlivé hygienické podmienky ako aj celková životná úroveň ich obyvateľov je hlboko pod úrovňou celoslovenského štandardu. Hlavný podiel viny na tejto situácii však nenesú predstavitelia samospráv, a už vôbec nie príslušníci väčšinového obyvateľstva, pre ktorých prítomnosť cigánskych osád v blízkosti ich obydlí predstavuje konkrétne bezpečnostné riziká a veľkú environmentálnu záťaž pre dané lokality.

Pán obhajca práv cigánskych spoluobčanov, zvlášť tých, ktorí žijú v ilegálne postavených cigánskych osadách nachádzajúcich sa spravidla na cudzích pozemkoch, a teda predstavujúcich „čierne stavby“, si neuvedomuje, či presnejšie povedané nechce uvedomiť podstatné faktory, resp. hlavné príčiny daného stavu.

Po prvé – drvivá väčšina cigánskych osád sa nachádza na právne nevysporiadaných pozemkoch, teda na pozemkoch, ktoré nepatria obyvateľom týchto osád. Sú to teda nelegálne postavené čierne stavby, ktoré nespĺňajú základné požiadavky, aby mohli byť uznané za stavby postavené v súlade s existujúcim stavebným zákonom. Avšak, podľa dnes platnej legislatívy obce, resp. mestá nemôžu investovať svoje finančné zdroje do budovania infraštruktúry, škôl a škôlok na pozemkoch, ktoré sú v súkromnom vlastníctve, teda nepatria samosprávam. Ak by aj obecné a mestské zastupiteľstvá prejavili ochotu realizovať  Ravaszom navrhované opatrenia, museli by tieto pozemky najprv odkúpiť od ich súkromných vlastníkov, čo by vážnym spôsobom zaťažilo ich rozpočty. Vo väčšine prípadov pre obce s početnými cigánskymi komunitami a obmedzenými finančnými zdrojmi takýto postup neprichádza do úvahy, nehovoriac o tom, že by to poškodzovalo tých obyvateľov obcí, ktorí svojimi daňami a poplatkami napĺňajú obecný rozpočet.

Po druhé – cigánskym ombudsmanom navrhované budovanie škôl a predškolských zariadení v cigánskych osadách je opäť mimo reálnych možností tých obcí, na území ktorých sa nachádzajú. Ich vybudovanie by opäť išlo na vrub obecných rozpočtov, pretože samospráva získava štátne financie na prevádzku školských zariadení až po ich vybudovaní alebo zriadení. Určite, je možné získať nejaké štátne dotácie na projekty smerujúce na podporu budovania škôl a predškolských zariadení v cigánskych osadách, tie však zvyčajne nepredstavujú 100 % krytie všetkých výdavkov na ich vybudovanie. Problém je v tom, že určitou sumou sa na výstavbe takýchto zariadení musí podieľať aj samotná obec, čo vzhľadom na obmedzené možnosti  rozpočtov mnohých z nich je nezrealizovateľná požiadavka. Navyše, nie všetky obce a mestá sú úspešné v podávaní projektov a žiadostí na poskytnutie štátnych dotácií a grantov, z ktorých by mohli z veľkej časti financovať svoje investičné zámery. Úspešnosť pri získavaní štátnych dotácií do značnej miery závisí od straníckej príslušností predstaviteľov samospráv. Nie je žiadnym tajomstvom, že medzi najúspešnejších žiadateľov o štátne príspevky, dotácie a granty patria tie samosprávy, na čele ktorých pôsobia regionálni politici pochádzajúci z liahne politických subjektov (SMER – SD, Most Híd a SNS), tvoriacich súčasnú vládnu koalíciu.

Po tretie – budovanie infraštruktúry, škôl a predškolských zariadení ako aj zabezpečenie poskytovania základných služieb občanom (zber smetí, osvetlenie, údržba obecných ciest a pod.) sa z väčšej časti financuje z obecných a mestských zdrojov, ktoré sú tvorené z príjmov od obyvateľstva, teda z výberu obecných daní a miestnych poplatkov. Obyvatelia cigánskych osád a usadlostí nachádzajúcich sa na území obecných a mestských samospráv často tieto dane a poplatky odmietajú uhrádzať, čo znamená, že sa nepodieľajú na tvorbe obecných a mestských zdrojov.

Z týchto dôvodov návrh A. Ravasza, podľa ktorého by samosprávy boli povinné poskytovať rovnaké služby všetkým svojim obyvateľom bez rozdielu, t.j. aj obyvateľom cigánskych osád, je plne v intenciách už celé desaťročia realizovanej, avšak neúspešnej a neefektívnej politiky „pozitívnej diskriminácie“, založenej na bezprácnom a právne vymáhateľnom poskytovaní sociálnej starostlivosti, pomoci a služieb aj tým skupinám ľudí, ktorí sa odmietajú podieľať na tvorbe verejných zdrojov. V tomto konkrétnom prípade to neznamená nič iné, ako žiadať od prispievateľov do obecných a mestských rozpočtov, t.j. od platcov daní a poplatkov, aby aj takouto formou prispievali na príživnícky spôsob života mnohých obyvateľov cigánskych osád.

Ukazuje sa, že vzhľadom na stále sa zhoršujúcu situáciu drvivej väčšiny cigánskej populácie a nízku, resp. žiadnu efektivitu činnosti Úradu splnomocnenca je v súčasnosti jeho existencia neopodstatnená. Jedna z hlavných príčin nefunkčnosti a zbytočnosti tohto úradu spočíva v správaní sa jej čelných predstaviteľov (vrátane toho dnešného), ktorí vystupovali, a aj naďalej vystupujú, skôr ako „cigánski ombudsmani“, teda ako ochrancovia práv cigánskeho obyvateľstva, a nie ako nezaujatí a objektívne uvažujúci a konajúci vysokí štátni úradníci. Žiaden z doterajších vedúcich predstaviteľov tejto inštitúcie ani zďaleka nenapĺňal kritéria objektivizmu, pretože v ich činnosti prevažovali veľmi jednostranné, nekritické a vysokou mierou subjektivizmu ovplyvnené postoje vo vzťahu k riešeniu cigánskej problematiky. Pokiaľ by predstavitelia Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, vrátane toho dnešného, chceli pôsobiť ako verejnosťou rešpektované a hodnoverné osobnosti, museli by byť schopné a ochotné zaujímať objektívne a realistické, a v prípade, že si to situácia vyžaduje, aj kritické vyjadrenia a stanoviská na adresu protizákonného a protispoločenského správania sa veľkej časti príslušníkov cigánskych komunít. Žiadny takýto prípad, resp. kritickú reakciu na takéto správanie jednotlivcov alebo celých skupín cigánskych asociálov zo strany doterajších predstaviteľov daného úradu si však nepamätám.

Skutočne je na mieste otázka, načo je nám potrebný takýto úrad „cigánskeho ombudsmana“ a jeho zaujatý a nekompetentný predstaviteľ, ktorý nemá odvahu pravdivo a objektívne poukázať na príčiny terajšieho nelichotivého postavenia najmenej socializovaných a asociálne sa správajúcich cigánskych osadníkov. V prípade, ak ĽS Naše Slovensko získa podiel na štátnej moci, jedným z prvých opatrení pri realizácií našou stranou vypracovanej „cigánskej reformy“ musí byť zrušenie tejto neefektívnej, voči majorite diskriminačnej, a vzhľadom na výsledky jej činnosti aj zbytočnej štátnej inštitúcie.

PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
ĽS Naše Slovensko, Košice