Chceme voliť už priamo svojich oligarchov?!

12644971_997115107029944_4002452420335891638_nV parlamentných voľbách 2016 sa o priazeň voličov uchádza celé portfólio strán. Drvivá väčšina z nich je však z toho istého cesta. Vysvetlíme vám, ako táto hra na demokraciu v skutočnosti funguje.

Ilúzia demokracie

Politické strany sa pred voličmi tvária ako odlišné. Niektoré sú koaličné, iné opozičné. Niektoré pravicové, iné ľavicové. Niektoré červené, iné modré, žlté, ružové… V skutočnosti však medzi nimi niet rozdielu. Keby medzi nimi nejaký rozdiel bol, tak by sa za  23 rokov striedania rôznych strán a vlád muselo na Slovensku niečo zmeniť. Nemení sa však nič a kradne sa stále rovnako. Hlavným cieľom predvolebného divadla je dať ľuďom iluzórny pocit, že o niečom rozhodujú. Po 4 rokoch vlády modrých zlodejov majú možnosť vybrať si vládu napr. červených zlodejov a utíšiť svoj hnev. Keď po pár rokoch zistia, že sa nezmenilo nič, zase v ďalších voľbách zvolia modrých namiesto červených. A takto to ide stále dokola…

Najlepším dôkazom pokrytectva tzv. štandardných politických strán je spojenectvo, ktoré uzatvorili v druhom kole krajských volieb v Banskobystrickom kraji. Vtedy sa proti Marianovi Kotlebovi spojil SMER s SDKÚ, KDH so SAS, a SNS sa spojilo s SMK! Títo všetci sa spojili a podporili spoločného kandidáta, bývalého župana zo strany SMER. Toho župana, ktorý pred ukončením volebného obdobia zobral v priebehu 2 dní úver vyše 4 milióny eur na nákup predraženej techniky na správe ciest. Keď  predstavitelia „štandardných“ strán vycítili, že ich kšefty v Banskobystrickom kraji sú nástupom Mariana Kotlebu ohrozené, odhodili bokom akékoľvek presvedčenie a razom zabudli na všetky svoje hodnoty.

Vytváranie kontrolovanej opozície

Keďže vládne strany a finančné skupiny si uvedomujú, ako veľmi ich môže ohroziť vzostup SKUTOČNEJ opozície, rozhodli sa zobrať do rúk opraty a sami si vytvorili tzv. kontrolovanú opozíciu. Úlohu tejto kontrolovanej opozície tvoria väčšinou nové strany,  o ktorých nikto nikdy nepočul. Cieľom týchto projektov je naviazať na seba 1-2 percentá voličov a tým zabrániť úspechu strán presadzujúcich zásadné zmeny systému. Scenár je stále rovnaký – krátko pred voľbami vznikne nová strana, ktorá zaplaví celé Slovensko tisíckami billboardov a letákov. Odkiaľ na to berú peniaze nevie nikto. Svojimi sloganmi zdanlivo kritizujú súčasný systém, no sami sú jeho súčasťou. Sľubujú zmenu, ktorú nikdy neplánujú reálne vykonať.

Iste si spomínate na staršie voľby, v ktorých kandidovali strany ako Nová SDĽ, strana „99 %“ a podobné. Je zrejmé, že to neboli reálne politické strany so skutočnými ľuďmi. Dnes sa na nás v rovnakom štýle usmievajú z bilboardov politici zo strany TIP, Šanca, a pod.

Pre zaujímavosť, cena jedného billboardu je cca 80 €/mesiac. Ak má nejaká strana už 6 mesiacov pred voľbami 1000 billboardov po Slovensku, tak je to zhruba pol milióna eur len na billboardy. Odkiaľ majú na to peniaze? Z členských príspevkov asi sotva…

Oligarchovia v politike

Najmä mladí ľudia, ktorí si nepamätajú predchádzajúce voľby majú tendenciu podľahnúť populárnym trendom. Jedným z týchto trendov je dnes aj strana Borisa Kollára (alias Dollára) – SME RODINA. Odhliadnime teraz od toho, že je to človek maximálne prepojený so súčasným skorumpovaným systémom. Pro-americky orientovaný podnikateľ, ktorý dostal od vlády z eurofondov dotácie už viac ako 5 miliónov eur na rekonštrukciu svojich lyžiarskych stredísk. Na reklame „Dobré správy“ zarobil viac než 300 tisíc eur. Má minimálne 9 detí s 8 ženami, no vo videách na Facebooku rozpráva o rodine a vernosti. Jedno dieťa má s černoškou z Angoly, no dnes ide brániť Slovensko pred imigrantami. Bohatne práve vďaka súčasnému systému – a dnes sa tvári, že ho chce zmeniť. A hoci z veľkej časti preberá a kopíruje rétoriku Ľudovej strany Naše Slovensko, nikto zo štandardných politikov sa ho neobáva tak, ako nás. Prečo? Lebo Boris Dollár nie je pre nich reálna hrozba. Vedia, že je jeden z nich – ich kamarát zo snobských plesov v opere. Ďalší z nich, ktorý vodu hlása a víno pije. Aj preto už Boris Dollár 2x odmietol spoločnú diskusiu s Marianom Kotlebom v Slobodnom vysielači.

Pred časom sa Procházka s Matovičom rozprávali, že na politickej scéne by sa zišiel nejaký Kotlebov náhradník, niekto „slušnejší“, kto by prebral jeho rétoriku a „vyfúkol“ mu časť voličov.

Zabehnutá politická mafia ani toto nenechala na náhodu a preto tu dnes z ničoho nič máme Borisa Dollára. S nekonečeným rozpočtom na kampaň, zaplatenými prieskumami a brigádnikmi vo volebných komisiách. Len v bratislavskej Dúbravke má Boris Dollár viac bilboardov, než my na celom Slovensku.

12647286_993596860715102_246083990370884291_n

Jedným z hlavných argumentov oligarchu Dollára je, že už teraz je dosť bohatý, a preto nebude v politike kradnúť. Nemali by sme však mať krátku pamäť. Tento argument sme však už počuli za posledné desaťročie od viacerých zbohatlíkov, ktorí sa dali alebo sa pokúšali dať na politickú dráhu. Na obrázku si pripomeňme aspoň niektorých z nich. Všetci títo zbohatlíci pred vstupom do politiky totiž rozprávali presne to isté. Posúďte sami, či sú to naozaj tí najpoctivejší synovia a dcéry nášho národa. Je skutočne naivné domnievať sa, že oligarchovia v politike uprednostnia záujmy bežných ľudí pred záujmami svojich firiem.

zbohatlici

Naša predvolebná kampaň

Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko predstavuje jedinú skutočnú opozíciu voči súčasnej politickej mafii. Nemáme od mecenášov peniaze na zaplatenie predvolebných prieskumov a tisícov billboardov po celom Slovensku, preto sa náš hlas ozýva medzi ľuďmi ťažšie. Tieto peniaze však ani mať nechceme. My si hlasy voličov nekupujeme žiadnym gulášom, ani pivom. Ponúkame ľuďom len pravdu. Skúste sa preto aj vy vo voľbách riadiť rozumom a hodnoťte politikov podľa ich činov, nie podľa slov a sľubov.

P.S.: Tento príspevok nevznikol zo závisti, ani nenávisti voči nikomu. Máme svoje usporiadané životy. Žiadnym zbohatlíkom nezávidíme ani ich drahé autá, ani motýlikov na krku, ani plesy v opere. Prajeme im, nech sú pri pohľade na svoj majetok šťastní tak, ako sa o to snažia… My máme iné hodnoty. Štát je však v našom ponímaní  viac, ako nejaká ďalšia firma, a preto kšeftári do jeho vedenia nepatria.